Ráno som tak cestoval do práce a nedalo mi nezačuť jeden veľmi krásny a úprimný rozhovor dvoch starých ľudí opačného pohlavia, ktorí sa navzájom nepoznali. Nech sa páči, krátky úryvok z toho, čo som si zapamätal.
„Dobry dzeň, pani zlata, to jake čislo?"
„Dobry, to trojka."
„A to dze idze? Dostanem še do mesta dufam."
„Hej, hej, ľem šedzce, ujku."
„A to kedy budzem znac, že som tam, dze scem isc? Bo ja še ponahľam a ňe som stadzik."
„Ja Vam povim, ujku, kedy možece vystupic. Ja idzem tiž tam, dze vy. Aspoň porečujeme."
„Hej, tak, jak še povie. A vy sce barz zlata a šumna, pani. Znace? Taka šikovna fešanda."
... pani sa zapýrila ako zamlada ...
„Eej, ta dze ja šumna. Ja už tak pod žem!"
„A mace hlopa?"
„Joj, ta dze ... toten už davno pod žemu. Dajaka pľaga še mu zrobila na šercu. To keby dneška bulo, ta by ešči žil, bo tote doftore dneška už znaju, dze zatlačic."
„Hej, hej."
„A mace dzeci? Sluhaju? He he."
„Eej, ta mam dzeci, hej. Šesc ich mam. Trojo v Angľicku, dvojo tu vo fabrike a jednoho ešči doma na pecu mam."
„Ta to dobre še Vam zadarilo, mlada pani. He he."
„Hej, ta aspoň z teho še možem v mojim živoce radovac. Pan Boch me obdaril. Ja furt zato hodzim na spovedz. Každy dzeň som v koscele."
„A to še Vam sce? Ja voľim račej po pifku s hlopami šturic. Aľe, každy ma svojo, ja znam."
„Hej, hej, ta tak."
... cieľová stanica je za dverami ...
„No, ujku, ta tu vystupujece. Dajce pozor, že nepolamece nohy."
„Hej, hej, budzem še trimac. Dovidzeňa, zlata pani, naj še Vam dari v totym živoce."
„Hej, Vam tiž, ujku, trimce še, bo to dneška taky švet na zaplakaňje."
A tak sa ukončila jedna krásna, úprimná debata dvoch milých ľudí, ktorí majú už čo - to za sebou a ja som bol rád. Možno z toho, že som sa pobavil, možno preto, že som rád, že máme taký krásny dialekt. A možno preto, že ľudia sa vedia rozprávať v toľkých formách slovenčiny a rozumejú si navzájom. Je krásne byť vyhodňar!